Z výchovného ústavu

            Pamätám si na  dievčinu, môžeme ju nazvať, napr. Eva.  Bola veľmi milá, ale bol to veľký „beťár“. Ak ste sa s ňou rozprávali, otvorila svoje srdce a mohli ste počuť jej príbeh.

             Hovorila o tom, že žije sama s mamou, že otca nepozná. Sú chudobní a mama sa živí prostitúciou. Aby sa im „ľahšie“ žilo, musela prostituovať aj Eva. Mala 16 rokov. Matka ju nútila. Ale keď Evu umiestnili v ústave, nebol  príjem taký, na aký bola matka zvyknutá, a tak Evina mama dostala skvelý nápad. Zlomiť Eve ruku, aby ostala doma. Tak sa aj stalo, no nepomohlo to. Eva sa  musela do ústavu vrátiť. Nekonečná mamina „vynaliezavosť“ a obetavosť Evy. Tak by sa možno dal nazvať príbeh. Nebolo mi všetko jedno, keď som ho počúvala. Zaujalo ma, okrem iného, keď sa mi tlačili slzy do očí a čosi ma tlačilo na hrudi, ako je možné s takýmito skúsenosťami ísť ďalej do života. Život sám ukazuje, že sa dá. Napriek všetkému Eva sa vie tešiť, vie sa otvárať svetu, vie rozdávať radosť, ale ... tak trošku bez hraníc. Neviem, ako sa Eve darí teraz, ale keď som s ňou bola naposledy, tešila sa na to, čo ju v živote čaká. Nebola to moja zásluha. Je to niečo, čo bolo jej – akési nekomplikovanie života a sila brať veci také, aké sú. Možno to bol jej dar, ktorý dostala alebo si ho vytvorila. Podobných osudov v ústave stretnete veľmi veľa, ale s rôznymi koncami.